Prenasledovanie a rozšírenie

Prenasledovanie a rozšírenie
Prenasledovanie a rozšírenie

Vojna s Pruskom v rokoch 1870-1871 stála Napoleona III. trón. Vláda 3. republiky bola náboženstvu a Cirkvi, napriek šíriacemu sa indiferentizmu a ateizmu, ešte stále naklonená. Pokusy o obnovu monarchie stroskotali, zatiaľ čo pozícia republikánov a proticirkev-ných radikálov sa upevňovala. Léon Gambetta (1838-1882), ktorý sa v r. 1877 ako prvý otvorene vyslovil proti klerikalizmu, spustil novú vlnu boja proti Cirkvi. Ministri vzdelania, Bert a Jules Ferry (1832-1893), odňali právo udeľovať akademické stupne katolíckym fakultám (schválené v r. 1875) a v marci 1880 boli zrušené školy a domy jezuitov; iné štátom neuznané kongregácie museli do troch mesiacov požiadať o štátne schválenie. Medzi ďalšími zákonmi (1880-1883) bola nariadená povinná vojenská služba pre klerikov, zrušenie dušpastierstva v armáde a nemocniciach, laicizácia cinto-rínov, súdov, uľahčenie rozvodu, zrušenie nedeľného odpočinku. Na štátnych školách sa zrušilo vyučovanie náboženstva a kňazom i rehoľníkom bolo zakázané vyučovať (1882-1886). Práci nepriateľov Cirkvi napomáhalo politické rozdelenie katolíkov, najmä členov šľachtického episkopátu, kléru a niektorých rehoľníkov, ktorí sa nechceli poddať republikánskemu štátu.

 

Protináboženské nálady vo Francúzsku s neistotou sledoval aj arcibiskup de La Tour d´Auvergne. V snahe pomôcť misionárom využil farnosť sv. Cyra v Issoudun, ktorá bola v r. 1872 neobsa-dená. Chevalier nebol nadšený týmto návrhom, ale po naliehaní arcibiskupa sa podvolil a ako 49-ročný sa stal issoudunským farárom.

Postaral sa o rekonštrukciu časti farského kostola sv. Cyra a venoval sa farskej pastorácii. „Jednou z najväčších povinností farára bola náboženská výchova detí. Najskôr rozdelil deti do skupiniek, potom ich podelil podľa veku, schopností a potrieb. Každú skupinku dal na starosť jednému z kaplánov či kňazov z vlastnej komunity. Napriek zaneprázdnenosti a pokročilému veku sa aj osobne venoval vyučovaniu katechizmu. Bolo krásne a dojímavé vidieť bielovlasého kňaza, zamestnaného mnohými povinnosťami a trápe-niami, ako vysvetľuje deťom pravidlá kresťanskej viery. Od tejto dôležitej úlohy dobrého pastiera ho mohla odradiť iba choroba alebo nejaká nečakaná udalosť."

Akcia proti rehoľníkom v Issoudun sa rozbehla 5. novembra 1880. Zámer bol jasný, veď išlo práve o prvý piatok v mesiaci a Issoudun sa svojou úctou k Najsvätejšiemu Srdcu už netajil. Otec Chevalier stihol ešte ráno o 5.00 odslúžiť sv. omšu. Bolo to posledný-krát, pretože od tohto dňa zostala bazilika pre verejnosť zatvorená a zapečatená. Správa o tom sa zachovala v archíve baziliky. „Jediným útočiskom misionárov zostala issoudunská fara, ktorú oficiálne vyhlásili za majetok diecézy. Otcov, ktorí sa tam nevmestili, si rozobrali rodiny v meste."

Paradoxom spomínaných dní a rokov prenasledovania bol práve zvýšený počet žiadostí o prijatie medzi kandidátov MSC. Už nebolo možné dlhšie existovať vo Francúzsku, keďže situácia sa zhoršovala. Apoštolská škola z Chezal-Benoît sa presťahovala do Holandska a ostatní mladí rehoľníci boli poslaní do Ríma. Po nájdení útočiska pre svoju komunitu za hranicami krajiny bol spokojnejší aj otec zakladateľ a menej sa trápil nad zatvorením baziliky.

„Pred prenasledovaním mala Kongregácia sedem domov: dva v Issoudun (pôvodný dom a faru), ostatné v Chezal-Benoît, Saint Gérand-le-Puy, Arles-en-Provence, v Ríme a od 1876 aj v USA vo Watertown." V tom čase sa sestry Dcéry Našej Panej Najsvätejšieho Srdca uchýlili do Belgicka, kde neskôr založili nový dom aj MSC.

V období prenasledovania pápež Lev XIII. požiadal misionárov, aby sa ujali misií na veľkom území krajov Mikronézie a Melanézie. Všetci misionári okrem otca Guyota s radosťou odpovedali na túto výzvu. Pápež požehnal misionárov pred ich zdĺhavou cestou v roku 1881.O úspešnosti tejto misie sa vyjadril kardinál Moran v ďakov-nom liste, ktorý zaslal otcovi Chevalierovi v roku 1885.

 

Iné trápenia

Okrem problémov vyplývajúcich zo spoločenskej situácie dušu otca Chevaliera ranili najmä nové udalosti v komunite. Zvláštny bol aj vzťah s novým arcibiskupom Boyerom, ktorý nebol naklonený misionárom a žiadal si Chevalierovu rezignáciu. Na zničenie alebo aspoň rozbitie kongregácie si arcibiskup poslúžil najmä priateľom z komunity MSC otcom Reynom. Reyn, ktorý sa netajil svojím eustálym rebelantským postojom, získal na svoju stranu mnohých. Chcel aby odišli a založili si novú komunitu, nie MSC. Jedinou Chevalierovou zbraňou bola modlitba. V tomto prípade naozaj nemalo zmysel obrátiť sa na biskupa, ktorého ťažkosti v komunite iba tešili. Po novéne, ktorú konali v duchu slov: Zachráň nás, Bože, hynieme... sa stala zaujímavá udalosť. Práve na večer 8. februára 1894 mal Reyn so svojimi stúpencami naplánovaný odchod. Museli byť však nemilo prekvapení, keď ho namiesto plánovaných 60 nasledovalo iba 6 študentov a aj z nich sa niektorí vrátili späť. Dokonca sa vrátil aj jeho veľký stúpenec Jules Vandel, ktorý neskôr pôsobil ako misionár v Austrálii. Otec Chevalier prežíval úžasnú radosť, keď videl ostatných 54 študentov, ako vyjadrili svoju lásku ku komunite a túžbu pokračovať v štúdiách pre MSC.

Arcibiskup Boyer neodporučil svojim kňazom ani púť do Issoudun. Napriek tomu ich prišlo omnoho viac ako inokedy. Ďalšími nemilými biskupmi voči MSC boli Bardel a neskôr Servonnet. Kým Bardel nemal v láske ani rehoľné sestry a snažil sa od misionárov získať veľké peniaze za nevýhodný predaj, ktorý napokon nevyšiel a zmluva bola anulovaná, Servonnet nepokladal obetu misionárov v hodnote 10 000 frankov za dar, ale za čiastku ktorú boli dlžní a vytýkal im, že nezaplatili plnú sumu. Na svoje nekalé úmysly využil ďalších z radov MSC. O jeho zvláštnych spôsoboch svedčí aj príhoda istého vdovca ktorému zanechala manželka 200 000 frankov na financovanie školy a ktoré chcel biskup len pre seba. Zdá sa, že mnohým duchovným v danom období nešlo ani tak o pastoráciu ale o profitovanie z pozície, do ktorej sa dostali.

Otec Chevalier spoznal aj ďalších neprajníkov z vlastných radov. Biskup Bardel, ktorého z Bourges preložili, mu pred odchodom odovzdal zvláštny dar. Išlo o listy ktoré napísali na Chevaliera arcibiskupovi Boyerovi. Určite to musel byť zaujímavý pocit, keď niektorý z nich prišiel k svojmu predstavenému a vôbec netušil, že v stole sa nachádza aj jeho list, ktorým ho obvinil pred arci- biskupom. Chevalier si ich vážil ešte väčšmi ako svojich priateľov a prosil Boha, aby im to odpustil.

V roku 1901 sa situácia v krajine opäť zhoršila. V júli začal platiť nový zákon, ktorý úplne zakazoval rehoľné kongregácie. Žiadať schválenie bolo zbytočné. Veď v novembri 1902 bolo z 59 žiadostí prijatých len 5 a o polroka neskôr to boli už len 3 schválenia z celkového počtu 28 žiadostí. Zatvorených bolo asi 1500 miest, na ktorých predtým pôsobili rehoľníci.

Bolo by hlúpe nechať všetko len tak a úplne odísť z krajiny. Keďže pod titulom MSC sa už nedalo robiť absolútne nič, bolo potrebné vymyslieť novú taktiku, ktorá by vyhovovala štátu, no najmä rehoľníkom vo Francúzsku. Rím pomáhal ako sa len dalo a vychádzal v ústrety. Takto sa zrodila myšlienka dať niektorých členov sekularizovať, oficiálne z nich urobiť „nerehoľníkov". Chevalier poslal žiadosť do Ríma 28. augusta a 3. septembra 1901 mu bolo vyhovené. Nešlo však o sekularizáciu v dnešnom zmysle slova, keďže vtedajší kódex nerozlišoval medzi exklaustráciou a seku-larizáciou. Aj neskôr mohol vzniknúť dojem, že otec Chevalier opustil vlastnú kongregáciu, ktorú založil. K tejto skutočnosti sa treba tavať z pozície v akej sa Cirkev vo Francúzsku nachádzala. Okrem toho na opustenie kongregácie by bol potreboval dišpenz od sľu-bov, ktorý mu však udelený nebol, lebo nič také si nežiadal.

„Misionári Najsvätejšieho Srdca opustili všetky svoje pôsobiská vo Francúzsku 1. októbra 1901."„Otec Chevalier nezostal vo Francúzsku sám. V Issoudun s ním zostali: Hériault, Brunet, Perriot, Michel, Maillard, Bâtard, Bertin. V Paríži to boli: Bouvier, Morisseau, Astier. Vo Vichy: Guyot. V Marseilles: Pacaud. V iných diecézach: Doutre, Suchet. Všetci spomenutí kňazi MSC boli sekularizovaní."

 

Posledné roky

Konkordát z roku 1801 (obnovený v r. 1822) bol v júli 1904 vyhlásený za neplatný a diplomatické vzťahy s Rímom opäť preru-šené. Po odluke Cirkvi od štátu (december 1905) už Sv. stolica nepotrebovala k menovaniu biskupov súhlas vlády a pre neobsadené diecézy mohla vybrať kandidátov, akých si vyžadovala doba. Otec Chevalier žil v očakávaní svojho posledného dňa od roku 1904. Ešte predtým sa snažil vyriešiť všetko, čo vyzeralo nedo-riešené. Nežiadal si zomrieť, neodmietal žiť. Veď všetku svoju dôveru vložil do Srdca Ježišovho a úplne sa odovzdal nekonečnému dobru. Vo svojom duchovnom testamente z 25. decembra 1904 sa vyjadril k mnohým dobrodeniam, ktoré obdržal a zhrnul v ňom rady pre svo-jich spolubratov.

V roku 1907 sa Chevalierov zdravotný stav výrazne zhoršil. Avšak na to, aby mohol spokojne odísť do večnosti, potreboval piť z kalicha utrpenia až do dna. Proticirkevný postoj vlády zažil na vlastnej koži 21. januára, keď sa mu vlámali do fary a vyhodili ho na ulicu. Nevládneho kňaza museli vyniesť na stoličke za ostrého protestu ľudí, ktorí volali: „Ži dlho, otec Chevalier! Preč so zlodejmi!" Ani táto príhoda nezlomila jeho vieru. Presťahovali ho na ulicu Rue Daridan do domu, ktorý mu dal k dispozícii pán de Bonneval. Ďalšou ranou pre staručkého farára bola bazilika. Nestačilo, že už dlhší čas nemohla slúžiť na Božiu oslavu ako kedysi a bola zatvorená. Vláda sa ju rozhodla predať. Stalo sa tak 30. apríla 1907. Chevalier sa častokrát obviňoval za časy, ktoré nastali a prežíval ich ako trest za hriechy, ale tentokrát bol Boh opäť na jeho strane. Bál sa znesvätenia, ale všetko dopadlo naopak veľmi dobre. Pán de Bonneval, ktorý ju kúpil, sa postaral, aby sa tak nestalo. Dokonca v nej dal pripraviť aj kryptu, ktorá sa neskôr stala miestom večného odpočinku otca zakladateľa.

Otec Chevalier bol odhodlaný trpieť až do konca. Želal si, aby radšej trpel on sám, ako by mali trpieť bratia či kongregácia. Svoju smrť očakával viackrát. Myslel si, že by tým dňom mohol byť práve 31. máj, ktorý sa slávil ako veľký sviatok Márie Najsvä-tejšieho Srdca. Nielenže nezomrel, ale od tohto dňa sa jeho zdravie veľmi zlepšilo a vydržalo mu až do októbra. Druhýkrát sa chystal na smrť 7. októbra, keď sa jeho stav začal opäť zhoršovať. Koniec opäť neprišiel. Na sviatok sv. Margity Márie Alacoque (17. októbra), týždeň pred svojou smrťou, prijal poslednýkrát v živote telo Kristovo.

„Dňom, ktorý vo svojom nekonečnom milosrdenstve určil Boh, aby k sebe povolal svojho verného služobníka, sa stal pondelok 21. október 1907. Veľadôstojný generálny predstavený, otec Meyer, ktorý sa ponáhľal z Ríma, prišiel do Issoudun v noci. Skoro ráno išiel čo najrýchlejšie za váženým pacientom, ktorý ho spoznal a dokonca nabral toľko síl, aby ho požehnal. Dôstojný otec ho už neopustil. Okolo poludnia to vyzeralo, že krízy naznačujú koniec. Dôstojný otec Meyer zhromaždil všetkých spolubratov, aby spolu odriekali modlitby za zomierajúcich. Modlitby pokračovali pri posteli utrpenia nášho otca. O tretej hodine popoludní prišli nové krízy, rovnako bolestné, ale vďaka starostlivosti infirmaristu sa ho podarilo udržať v pokoji. Bolo to jeho posledné utrpenie. Zostal asi 2 hodiny vo veľkom tichu, akoby spal pokojným spánkom. Potom ako dohárajúci plameň pokojne zosnul v Pánovi. Hodiny odbíjali pol šiestej a vo farnosti zvonili zvony na večernú modlitbu Anjel Pána. Zomrel vo veku 83 rokov."

 

Chevalierov odkaz

O živote tohto kňaza by sa dalo písať omnoho viac. Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktorú prejavoval celý život, sa mu stala vlastným vyjadrením svojho vzťahu k Bohu. Nešlo o obmedzenie sa na danú časť Ježišovho tela, ale o vyjadrenie celkového vzťahu k milujúcemu Bohu, ktorého otec Chevalier chápal týmto spôsobom. Sám bol presvedčený o tom, že každá strana evanjelia hovorí o Božej láske, ku ktorej sa vo svojom živote dopracoval aj on sám, najmä vďaka praktizovaniu čnosti nábožnosti a intenzívnemu duchovnému životu, na ktorý mala vplyv francúzska škola špirituality. K založeniu MSC ho viedol najmä záujem o ľudí.

Oddeľovať Chevalierovu úctu k Najsvätejšiemu Srdcu od mariánskej úcty je nemožné. Celé jeho dielo by potom stratilo zmysel. Veď išlo o veľmi úzky vzťah, ktorý ho sprevádzal od detstva a mariánska úcta v Cirkvi zažívala svoj vrchol. Ľudová zbožnosť sa orientovala známym výrokom: „Cez Máriu k Ježišovi". Tiež bolo veľmi populárne vymýšľať nové mená a tituly pre nebeskú Matku. Ani otec Chevalier nebol výnimkou, keď cez leto roku 1857 prišiel s titulom, ktorý už dlhú dobu skúmal, premeditoval a Pannu Máriu pomenoval: Notre-Dame du Sacré-Coeur, čo v preklade znamená Naša Pani Najsvätejšieho Srdca. Novým menom a týmto spôsobom úcty chcel vyjadriť vzťah medzi tou, ktorá sa stala požehnanou medzi ženami skrze srdce milujúceho Boha. Poukazoval na ňu aj ako na Matku všetkých ľudí, ktorej jedinou túžbou je privádzať všetkých k Srdcu svojho Syna. A nakoniec zdôraznil jej orodovanie u Krista.

Nová úcta a jej šírenie v rokoch 1862-1863 pomohli založiť združenie laikov Bratstvo Našej Panej Najsvätejšieho Srdca, ktoré schválil arcibiskup de La Tour d´Auvergne 6. apríla 1864 a sám sa stal jeho členom. Veľký podiel na jej rozšírení majú prostredníctvom svojho časopisu Posol Božského Srdca aj jezuiti.

„Rozšírenie úcty k Našej Panej Najsvätejšieho Srdca bolo jedným z faktorov, ktoré priviedli mnohých mladých ľudí zo zahraničia do spoločenstva MSC."

 

Naplnené proroctvo

V jedno popoludnie, počas komunitnej rekreácie, využil otec Chevalier moment ticha a s vážnym úsmevom vyhlásil: „O niekoľko rokov uvidíte na tomto mieste stáť krásny veľký chrám a početné zástupy veriacich z celého sveta." Spolubrat Charles Piperon sa iba usmial a dodal, že keď to uvidí, bude ho pokladať za proroka. Netrvalo dlho a spomínané proroctvo sa naozaj začalo napĺňať.

Rovnako aj dnes do Issoudun každoročne putuje množstvo pútnikov z celého sveta, aby spolu s misionármi slávili výročie založenia MSC (8. december 1854).

Neskôr to potvrdili aj iné skutočnosti. Prenasledovanie rehoľníkov vo Francúzsku, ktoré kongregácii pomohlo rozšíriť sa do susedných krajín, spôsobilo, že po 26 rokoch svojej existencie mala 59 členov. Kým po 1. svetovej vojne (1914-1918) stúpol počet členov na 916, pred 2. svetovou vojnou (1939-1945) ich bolo 2383. Posledná svetová vojna spôsobila stratu 150 členov. Dnes pôsobia misionári MSC v 53 krajinách s celkovým počtom približne 1900 členov.