Homília biskupa Viliama Judáka, Nitra, Lukov Dvor 12. 6. 2015

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

Pred niekoľkými rokmi    obletela    svet  správa,  ktorá  mala ohlas aj v Hollywoode,  kde  sa  z   tohto  dôvodu  pripravuje  film s názvom Romeo a Júlia 86. O čo ide?

V Pattersone,  v  malej  kalifornskej  osade,  dvaja  mladí, prakticky  ešte deti,  prežívali svoju  prvú krásnu  a čistú lásku. Ona mala 14 rokov  a volala sa Donna Aschlocková, kým chlapec Filipe  Sanchez bol o  rok starší. Donna  chorľavela a jej choroba bola vážna. Lekári  sa zhodli, že zachrániť ju môže iba  transplantácia srdca. Keď to  počul chlapec - doma ho  volali  Pino  -  povedal  pred  svojou matkou: „Keby som zomrel,  dajte  moje  srdce  Donne.“  Aj  keď  Pino trpieval bolesťami hlavy,  nik jeho slová  nebral vážne. Jedného  dňa Pino  upadol  do  bezvedomia,  z  ktorého  sa  už neprebral. Lekárska  pomoc  prišla  neskoro.   Vtedy  si  Pinova  matka spomenula  na chlapcovo  želanie. Po  obojstrannom vyšetrení v nemocnici v  San Francisku vykonali  transplantáciu, ktorá bola  úspešná.  A  tak  Donna  dnes  žije  so  srdcom svojho milovaného.  Darovať  svoje  srdce,  aj  keď  po  smrti,  je prejavom veľkej lásky.

Tajomstvo dnešného sviatku nás pozýva uvažovať o láske , ktorú má Boh voči nám.  Ježiš na kríži je vyvrcholením zjavenia (doslova!) Božskej lásky k ľuďom.

Každá stránka  Svätého písma Nového  zákona dýcha  láskou k  ľuďom a  pripomíname si túto hodnotu slávením každého liturgického tajomstva.

Aké vážne je to s Božou láskou voči ľuďom, môžeme vytušiť už v tajomstve, že sa Ježiš stal človekom: Boh sám sa nám daruje vo svojom Synovi a to celkom potichu, tajuplne, v skrytosti skrze Pannu Máriu. A rovnako skromné je aj uchádzanie sa  Ježiša o srdcia ľudí pri jeho ohlasovaní a pozývaní do Nebeského kráľovstva. Čo to za nenápadný, bezmocný Boží posol, tento Ježiš! Uchádza sa o srdcia ľudí, nie o nadvládu nad ľuďmi. Ježiš a jeho pozvanie do Božieho kráľovstva je ako horčičné semeno, nepríťažlivé, ale vysoko účinné (porov. Mk 4,31). Od krstu v Jordáne sa Ježiš považuje za „ebed Jahwe“, za Božieho sluhu v Božom mene. Vyvrcholenie jeho snaženia pre lásku Boha v srdciach ľudí je jeho ochota vystúpiť na kríž spolu so zločincami.

Ježiš na kríži otvára v poslednom Božom rozhodnutí  srdce Boha vo svojom prebodnutom srdci (porov. Jn 19,33 n). Z Ježišovho srdca prúdi teraz „voda života“ (porov. Jn 7,37n) na celý svet. Takto si kresťania prvých storočí vysvetľovali  otvorené Ježišovo srdce.   

V spoločenstve s celou Cirkvou  slávime dnes sviatok Najsvätejšieho  Srdca Ježišovho nielen ako zavŕšenie troch sviatkov Pána – Vianoc, Veľkej noci,  ale touto slávnosťou spoznávame  preukázanú  lásku Trojjediného Boha voči ľuďom v spásnom konaní Ježiša Krista. Ten vlastne „skrytý Boh“ (Iz 45,15) sa  nám celkom  a úplne ukazuje; on  nám skrze Ježiša Krista – v jeho otvorenom srdci –zjavuje svoje meno: „Ja som Boh, ktorý je tu pre vás,  „ja som tvoj Boh“ (Ex 3,14). Preto môžeme právom povedať – aj napriek mnohých výhradám – že uctievanie Ježišovho srdca patrí k „podstate kresťanstva“ (Karl Rahner).

Dnes však tento sviatok uvádza mnohých, najmä mladých kresťanov do pomykova, lebo motívy ich viery sa v mnohých ohľadoch preniesli zo srdca do hlavy;  Intímna oblasť srdca s tajomstvom Boha a lásky, ktorá sa v Ježišovi Kristovi stala človekom, je im cudzia. Srdce  sa mnohým zdá v dnešnom často „vlčom“ svete sentimentálnym  symbolom,  aj  keď  musíme  priznať,  že  sú hodnoty,  ktoré  môžeme  pochopiť  len  logikou  lásky. 

Láska opravdivá, má  byť obojstranná – opätovaná. Ako odpovieme my na toto neprehliadnuteľné (!) vyznanie lásky Boha skrze Ježiša Krista, nášho brata a Pána?

Nechceme  zostať pri  sentimentalizme, prípadne pri sladkom ničnerobení, alebo azda  pri agitovaní pre lásku. To ani nie  je potrebné, pretože  ako píše sv.  Augustín: „Niet človeka, čo by nemiloval, len  je otázka, čo milujeme. Preto nás  nik nebude  nabádať, aby  sme milovali,  iba aby sme si volili, čo budeme milovať.“  Preto túžba správne milovať, to znamená správne a hodnotne žiť, nás privádza k Ježišovi. Od nás k sebe volá “Učte sa odo mňa!“

judak2Krátko potom, čo Pán Ježiš zjavil sv. Margite Márii Alacoque (1647-1690) svoje Srdce, prispeli hlavne jezuiti svojimi ľudovými misiami k rýchlemu rozšíreniu úcty k Božskému Srdcu. Na prvých zobrazeniach prebodnutého Ježišovho Srdca bolo srdce ovinuté tŕňmi, nad ním bol malý krížik a z neho vychádzali plamene lásky. Prvý nákres urobila dokonca samotná svätá a do rany na srdci napísala slovo „charitas“. Neskôr, v polovici 18. storočia, začali barokoví maliari zobrazovať postavu Pána Ježiša so srdcom jasne viditeľným na jeho hrudi. K vzniku jedného z týchto obrazov Božského Srdca, ktorý je pravdepodobne najznámejším, sa viaže nezvyčajná udalosť, ktorú porozprával samotný umelec a ktorú jezuiti v Ríme verne uchovávajú.

Predstavený jezuitov v Ríme P. Dominik Calvi dal Pompeovi Girolamovi Batonimu (1708-1787), jednému z najznámejších a najlepších rímskych maliarov svojej doby, v roku 1760 za úlohu namaľovať pre dom jezuitov v Ríme obraz Božského Srdca. Tento veľmi vážený aj veriaci majster s radosťou a nadšením úlohu prijal aj preto, lebo sám bol ctiteľom Božského Srdca. Ťažkosti mu však spôsoboval nový spôsob zobrazovania Božského Srdca ako postavy Krista s horiacim srdcom. Hoci sa umelec modlil a zúčastnil sa aj na duchovných cvičeniach, nedostával žiadnu uspokojujúcu inšpiráciu. Až jedného dňa po rannej svätej omši, pri ktorej  prijal sväté prijímanie a obetoval ho  na tento úmysel, stretol cestou domov jedného žobráka, ktorý ho prosil o almužnu. Majster Batoni s váhaním vyplnil žobrákovu prosbu, pretože mal pri sebe iba mincu vyššej hodnoty, za ktorú si chcel kúpiť raňajky. A práve v okamihu, keď žobrákovi podával mincu, vypočul Boh tichý úmysel tohto známeho umelca. Žobrák si totiž položil svoju ľavú ruku na srdce a zároveň skromne vystrel pravú ruku, aby mohol prijať podávanú almužnu. V okamihu, keď Batoni uvidel toto žobrákovo gesto, dostavila sa aj túžobne želaná inšpirácia; pri pohľade na žobráka si predstavil Pána Ježiša, ktorý tiež vystiera svoju ruku k nám a prosí nás o lásku – našu vďaku za jeho veľkú vykupiteľskú lásku. Tak sa o tom píše aj vo Svätom písme: „Daj mi, syn môj, svoje srdce!“ (Prís 23, 26).

Po tomto zážitku sa Batoni ponáhľal domov, akoby jedným dychom obraz naskicoval a zakrátko aj namaľoval. S obrazom boli jezuiti nadmieru spokojní. Keď sa neskôr z domu jezuitov stali kasárne, vzácny obraz preniesli do jezuitského materského kostola Il Gesú, kde má až dodnes svoje čestné miesto v malej, nádherne vyzdobenej bočnej Kaplnke Božského Srdca na pravej strane kostola. Batoniho maľba, z ktorej existujú tisícky kópií, je dodnes najznámejším obrazom Božského Srdca.

Božiu  lásku, môžeme jej najvnútornejšiu podstatu aspoň približne pochopiť v analógii s ľudskou láskou. Ide o analógiu, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako každá podobnosť. Lebo k podstate ľudskej lásky patrí, že druhým nedávame iba niečo, ale v dávaní im odovzdávame a darujeme samých seba. Tým, že sa darujúci daruje, zároveň sa zrieka sám seba; stráca sa. Tým, že sa v dare a cezeň stráca, zostáva sám sebou, v láske nachádza svoje naplnenie. Pretože k láske patrí, že sa s druhým stávame natoľko jedno, že milujúci navzájom nevysávajú jeden druhého a obaja prenikajú do seba. Najväčším tajomstvom lásky je, že až spojením nachádzame naplno seba a dochádza k vlastnému naplneniu. Pravá láska neprekračuje všetky hranice; rešpektuje odlišnosť druhého, chráni jeho dôstojnosť. V jednote s druhým človekom mu vytvára a poskytuje priestor, v ktorom môže byť sám sebou. Paradoxom lásky je, že je jednotou, ktorá v sebe zahŕňa odlišnosť a rozdielnosť.  

Takáto ľudská láska je pravdaže iba veľmi zjednodušený obraz Božej lásky; je analógiou, pri ktorej je nepodobnosť oveľa väčšia ako podobnosť.

Slávny maliar Rembrandt na obraze Marnotrátneho syna, ktorý namaľoval na konci svojho života po mnohých životných krízach, zobrazuje Boha v podobe otca ktorý víta syna, ktorý sa po cestách a necestách života vracia domov. Umelec tu zobrazuje milujúceho otca, ktorý s láskou bez výčitiek objíma strateného syna. Zvláštne sú tu ruky otca: otcova ľavá ruka dotýkajúca sa synovho pleca je mocná a svalnatá. Otec sa ľavou rukou dotýka syna jemne, no pevne. Aká odlišná je však otcova pravá ruka! Je jemná, mäkká a veľmi nežná. Prsty sú blízko seba a majú elegantný vzhľad. Táto ruka chce pohladiť poláskať, ponúknuť útechu a potešenie. Je to ruka matky. Otec tu je  aj matkou. Dotýka sa syna mužskou aj ženskou rukou. On drží  a ona pohládza.   Náboženský spisovateľ Henri Nouwen, hovorí v tomto zmysle: “Je to  Boh, v ktorom sú mužskosť a ženskosť, otcovstvo a materstvo plné prítomné.“ Naozaj vo všetkých podobenstvách, ktorými Ježiš odpovedá na otázku, prečo je priateľom hriešnikov sa Boh predstavuje  svojej veľkej starostlivosti o človeka.

Áno Boh je ten, ktorý hľadá stratenú ovcu, Boh je žena, ktorá hľadá stratený šperk, Boh je otec, ktorý túžobné očakáva svoje deti, beží im oproti. Boh je ten, ku ktorému nikto z nás nemá ďaleko. „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).

V Ježišovi Kristovi sa nám Boh stal blízky a môžeme  ho dôverne nazývať Abba-Otecko.  Obraz Dobrého Pastiera je dobrou zvesťou o milujúcom Bohu, ktorý cíti s človekom.  Jemu záleží na nás. Prijať túto pravdu znamená urobiť prvý krok z našej strany, pretože Boh ich v dejinách  spásy urobil nespočítateľné množstvo. Uveriť túto radostnú skutočnosť znamená  aj dovoliť Bohu, aby nás miloval a aby sme mu, ľudsky povedané, „pomohli“ milovať cez nás iných.

Nemôžeme sa Boha síce osobne dotknúť ako Mária Magdaléna, či apoštol Tomáš a fyzicky vložiť ruku do jeho otvoreného boku. No duchovne sa Ježišovo prebodnuté srdce môže stať cestou aj pre nás, aby sa v nás zvnútornila Božia láska, ktorá bola pre nás zranená. Ani dnes  neodporuje dôstojnosti, slobode a veľkosti človeka, aby zohol kolená, pred týmto tajomstvom lásky preukázal mu poslušnosť, klaňal sa mu a zveleboval ho. Lebo ak ho zaprieme, potom sme naozaj neslobodní, iba nejaké zrnko prachu, ktoré sa zmieta vo veľkom mlyne údolia sveta a márne sa pokúša nahovárať si, že je slobodné. Iba ak je on Stvoriteľ, je sloboda základ všetkých vecí a aj my môžeme byť slobodní. Tým, že sa naša sloboda pred ním skloní, nebude zrušená, ale naopak, bude pravdivo prijatá a definitívna. Ale v tento deň k tomu patrí ešte niečo. Ten, ktorého uctievame, nie je nejaká vzdialená moc. On sám sa pred nami sklonil, aby nám umýval nohy a nechal si prebodnúť srdce.

judak3To nášmu uctievaniu dodáva to dúfajúce a to radostné, lebo sa klaniame pred tým, ktorý sa sám ponížil; lebo sa skláňame k láske, ktorá nezotročuje, ale premieňa. Tak chceme prosiť Pána, aby nám daroval takéto poznanie a takúto radosť. V spoločnosti, ktorá obdivuje zneužívanie moci, ktorá zvelebuje pôžitky a egoizmus, ktorá prijíma nespravodlivosť ako normálnu vec, ktorá pozná rozdiely, ktorá ospravedlňuje nemorálnosť, v takej spoločnosti Ježišovo „tiché a pokorné srdce“ prináša nezanedbateľnú hodnotu tepla, lásky, záujmu o druhého a nádeje. Takto naozaj môžeme „vrátiť ľudstvu lásku, ktorú stratilo...“

Viliam Judák