2. čítanie (Ef 3, 8-12. 14-19)

Ja, najmenší zo všetkých svätých, dostal som tú milosť zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo a všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva od vekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril, aby sa teraz skrze Cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť, podľa odvekého rozhodnutia, ktoré uskutočnil v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. V ňom máme odvahu a prístup v dôvere skrze vieru v neho. Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podľa bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske, mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.

Evanjelium (Jn 19, 31-37)

Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.“ A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“

Homília

Minulý mesiac bola na webe publikovaná správa, že archeológovia objavili v Peru miesto, kde pred päťsto rokmi bolo obetovaných 140 detí. Päť z nich malo okolo 14 rokov, vek ostatných sa pohyboval medzi 8 až 12. Kostrové pozostatky svedčia o prerezaní hrudnej kosti ako aj o zlomeninách rebier. Hrudníky obetí boli otvorené s cieľom vybrať srdce, ktoré kňazi následne obetovali rôznym bohom.

Ľudia sa odnepamäti snažili a pokúšali Boha uzmieriť, udobriť a ovplyvňovať, aby im dal šťastie. Za tým bol strach, že je nebezpečný, že treba sa poistiť alebo aspoň si zaslúžiť jeho náklonnosť obetou. Všeobecné presvedčenie bolo, že čím je obeta väčšia, tým väčšia je šanca, že sa boží postoj k človeku zmení, aby bol priateľsky naklonený a vľúdny.

Kiež by tí Peruánci poznali dnešné evanjelium. Chceli dať ich bohom to najvzácnejšie: srdcia ich vlastných detí. A práve sme počuli o tom, ako nám sám Boží Syn dal svoje srdce nielen symbolickým spôsobom ale skutočne: Nevyrezali mu ho ale prebodli ho kopijou.

Najväčší rozdiel medzi tým, čo sa stalo v Peru a na kalvárii spočíva v tom, že Ježiš nebol obetovaný, aby sa niečo zmenilo u Boha Otca, aby sa zľutoval nad nami, pretože by on sám potreboval byť uspokojený kvôli našim hriechom. Boh nikdy nebol nahnevaný voči človekovi, ale práve naopak, často človek proti Bohu, keď nekonal podľa jeho očakávaní. Ježišova krv bola vyliata kvôli nám, aby sme sa s ním zmierili my. Nevyšla od nás k Bohu ale vytiekla opačným smerom: od Boha k ľuďom, z kríža na zem, z otvoreného srdca Ježiša k nám! Sv. Pavol nás úpenlivo vzýva: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“ (2 Kor 5, 20).

Príbeh dnešného evanjelia je v podstate zhrnutím celého Evanjelia: V kopijou prebodnutom Ježišovom boku sa ukázalo, že Boh má otvorené srdce. Keď o niekom hovoríme, že má otvorené srdce znamená to, že je prístupný, má o nás záujem, nám rozumie a nás s láskou prijíma. Ukrižovaný, mŕtvy Ježiš nám zanechal posledné posolstvo pred jeho zmŕtvychvstaním a každému z nás hovorí «Dal som ti všetko, až k poslednej kvapke krvi. Viac nemôžem. Dôveruj mi».

A tak sme pozvaní tiež mať otvorené srdce, pretože to je dôležitejšie ako všetko iné, je dôležitejšie ako byť bezhriešni. Takmer by som povedal, že nevadí byť hriešnikom: Rozhodujúca nie je naša nevinnosť, ale jedine otvorenosť nášho srdca k Bohu a k druhým. Rozhodujúce je mať srdce, ktoré hľadá úprimne Pána a s pokorou ho prosí «zmiluj sa nado mnou». Všetci sme hriešnici, všetci sme zlyhali, niekedy možno aj vážne. Všetci máme svoje slabosti, malé alebo veľké, ľahšie alebo vážnejšie z ktorých sa nevieme zbaviť a možno sa nich aj hanbíme. Niektorí z nás trpia aj rôznymi závislosťami ako napríklad pornografiou, ktorá sa dnes veľmi rýchlo rozšíri. Či sa nám darí s Božou pomocou sa našich slabostí zbaviť alebo nie, to je druhoradé! Hriech sa môže dokonca stať niečím, vďaka čomu človek nájde Pána. Koľko krát som počul niekoho povedať, že kvôli alebo vďaka nejakej závislosti našiel Boha, pretože bez nej by ho nezačal hľadať. Iní mi povedali že, keby neboli padli do pasce okultizmu a potom trpeli útokmi Satana, nikdy by sa neobrátili k Pánovi.

Farizeji a zákonníci sa veľmi snažili neprestúpiť žiadne prikázanie. Je to úžasné úsilie. Ale pritom sa spoľahli pred Bohom na svoju bezúhonnosť a sa stali tvrdými s kamenným srdcom, neschopným prijať jeho milosrdenstvo. Bol to pre nich šok počuť Ježiša povedať, že hriešnici a prostitútky vojdú do Božieho kráľovstva pred nimi.

Ježišovo srdce bolo vždy dokorán otvorené pre všetkých, zvlášť pre hriešnikov. Zachej sa nemusel obrátiť pred tým, než Ježiš vošiel do jeho domu. Keď si uvedomil ako je milovaný, sám prišiel na to, že má zmeniť niečo vo svojom živote. Ježiš všetkým jasne povedal, ako náročná a ťažká môže láska byť, ale keď mal pred sebou zástup obyčajných, normálnych, často chudobných alebo chorých ľudí, nikdy im nerobil výčitky, že nie sú dosť dobrí. Miloval ich, cítil ľútosť a bolesť, pretože vedel, ako ťažký bol ich život. Keby bol teraz tu a kázal by namiesto mňa, povedal by vám to isté ako tým, ktorí ho nasledovali nie do parku, ale na vrch: „Blahoslavení, ktorí si uvedomujete, že ste chudobní pred Bohom, ktorí plačete, ktorí ste preťažení problémami. “ (Mt 5, 3... ) Povedal by: Viem, že máte ťažký život, že máte starosti s deťmi, so zdravím, vo vzťahoch atď. Poďte ku mne, ja vás posilním... u mňa nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28 )

Zvestovať ľuďom túto nevyspytateľnú Kristovu lásku bolo poslanie alebo „milosť“ svätého Pavla ako sme počuli v druhom čítaní. Nie je to len hlavné poslanie rôznych kongregácií, ktoré nesú názov alebo meno Srdca Ježišovho, je do základné povolanie celej Cirkvi. Presne toto nám ešte včera potvrdil jeden doklad z Ríma: „Prvoradá úloha Cirkvi je umožniť druhým spoznať Ježišovu nežnosť a lásku, aby mohol každý pocítiť jeho oslobodzujúcu prítomnosť.“ 1 Pápež František nám kňazom často opakuje, aby sme ľuďom hlásali skutočné Evanjelium, čiže správu o Božej dobrote, lebo len ona má moc zmeniť ľudské srdce. Už pred 150 rokmi náš zakladateľ, P. Chevalier povedal to isté, zdôrazňoval najmä, že egoizmus, individualizmus a ľahostajnosť sú korene choroby modernej spoločnosti. Liek na ne je poznanie a prežívanie Božej milosrdnej lásky, ktorá bola odhalená v otvorenom Ježišovom srdci.

Intenzita tejto lásky je niečo tak nepredstaviteľné, že naša mentálna schopnosť nemá kapacitu pochopiť ju. „Šírka, dĺžka, výška a hĺbka Ježišovej lásky presahuje každé poznanie“ sme v čítaní počuli. Príroda nám môže pomôcť rozumieť tomu, že sa nedá rozumieť veľkosti tejto láske. Aj „šírka, dĺžka, výška a hĺbka“ vesmíru presahuje každé poznanie. Slnko (čo práve teraz na nás praží) je najbližšia hviezda k zemegule. Koľko je sĺnk alebo hviezd? Voľným okom vidíme v zime, ak nie sme v meste, maximálne 2500. Ale dobre vieme, že je ich oveľa viac. Koľko? Je tam asi 300 000? Viac. 3 milióny? Viac. 3 miliardy? Viac: Podľa americkej vládnej agentúry NASA je ich minimálne 100 miliárd.

Ale pozor: toto je len vedcami odhadný počet sĺnk v mliečnej dráhe, v našej galaxii. Tak nasleduje ďalšia otázka: koľko existuje galaxií? 3000? 3 miliónov? 3 miliárd? Správna odpoveď je: minimálne 300 miliárd. A toto všetko na nebi a na zemi, všetko viditeľné i neviditeľné bolo stvorené v Ježišovi, skrze neho a pre neho (Kol 3, 15-20). Vesmír je ako materiálne zrkadlo „šírky, dĺžky, výšky a hĺbky“ lásky jeho Srdca.

Ak je to tak, čo máme potom robiť? Sv. Ján na to odpovedá: „Keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1 Jn 4, 11) inak povedané, mať otvorené a prístupné srdce voči druhým, ako napríklad k starkej, ktorá opakuje už po sedemnásty krát to isté. Alebo byť prístupný k deťom, ktoré sa chcú s nami hrať, keď sme unavení. Vážiť si Božie dary, byť dobrí aj k stvoreniu, k zvieratám, k prírode. Pápež František viac krát povedal, že svet potrebuje „revolúciu nežnosti“ ktorá je, inak povedané, revolúciou otvoreného srdca, ktoré je schopné prijímať lásku a dávať ju ďalej, schopné mať empatiu dokonca aj pre nepriateľov.

Ale celkom prvá vec je Pána, „svojho Boha milovať s celým srdcom, s celou mocou a celými silami“ (Mk 12, 30) pretože on nás prvý miluje s celým srdcom. Táto naša opätovaná láska sa prejavuje predovšetkým v našej dôvere. Ježiš túži po našej dôvere, či sa máme dobre alebo zle. Sám na Olivovej hore vtedy, keď prosil Otca, aby ho zachránil, dôveroval, keď sa odovzdal do rúk svojich nepriateľov. Naše starosti môžu byť strašne veľké, ale ten, ktorý stvoril vesmír, nám hovorí: „Neboj sa, len ver, nič ťa nemôže odlúčiť od mojej lásky, ani súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč. V tomto všetkom slávne víťazíš skrze lásku môjho srdca.“ (Rim 8, 35-38)

Dnes, v deň Slávnosti Božského Srdca, mu môžeme spolu so svätou sestrou Faustínou odpovedať: «Ježiš, dôverujem v Teba“. A vlastnými slovami môže každý z nás pokračovať podľa aktuálnej, konkrétnej situácie života: „Verím, že tvoje srdce je otvorené, že mi rozumieš aj keď mám strach z budúcnosti, dôverujem Ti, že ma nepodmienečne akceptuješ a miluješ. Daj mi silu lásky mať otvorené srdce pre každého, kto potrebuje cítiť tvoju lásku. Daj, aby láska tvojho Srdca prúdila aj cezo mňa“.

„Tá veľká hviezda, tá skutočná Supernova, ktorá nás vedie, je sám Kristus. On je takpovediac explóziou Božej lásky, ktorá ožaruje svet jasom jeho srdca... “ Benedikt XVI

Jozef Hegglin, MSC

Lukov Dvor, 8. júna 2018