Homília na slávnosť Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

Boh, všemohúci, stvoriteľ sveta viditeľného a neviditeľného, má srdce plné lásky pre svoje stvorenie a pre každého človeka. V Ježišovi nám to ukázal. Ježiš sa radoval, aj plakal, plesal, miloval, bol aj sklamaný. Dnes nám odhalil, že cíti veľkú radosť, keď človek, stratený vo svojich hriechoch sa nechá ním nájsť a niesť na jeho pleciach, pretože sa otvoril jeho láske. Tak rád by som Pánovi urobil radosť tým, že by som aspoň jednému z vás pomohol obrátiť sa, aby sa Ježiš tešil, ale bohužiaľ všetci patríte k tým deväťdesiatim deviatim spravodlivým, ktorí pokánie nepotrebujú...

Nie je to tak, že keď počujeme toto evanjelium, spontánne si pomyslíme: „Ja, samozrejme, patrím medzi tieto dobré ovce; nie som ako tá stratená ovca „tam vonku“. Ale pretože chceme byť pokorní, priznávame, že sme hriešnici, ale v podstate si povieme, že sme „dobrí hriešnici“. Ak je to je pravda, tak Bohu vďaka. (Ale pozor: niekedy sa môžeme aj mýliť, byť slepí a nevidieť, že naša situácia je vážnejšia, ako si myslíme. Možno sme si zvykli na vlažnosť, ľahostajnosť alebo na hriech a potom už nepočúvame svedomie, ktoré nám hovorí „pozor“.)

Tak predpokladám, že nie sme stratení v hriechu. Ale stáva sa, že sme stratení v iných veciach inými spôsobmi: V nejakej ťažkej situácii sa môžeme cítiť ako ovečka, ktorá je sama, osamelá, stratená vo svojich problémoch, strachoch, úzkostiach. Vtedy sa nám chce kričať: „Ježiš, kde si? Chcem počuť tvoj hlas, potrebujem ťa, potrebujem cítiť tvoju prítomnosť, príď mi na pomoc“. A nič. Vyzerá to akoby na nás zabudol alebo nás zanechal samých. Samotné poznanie, že je vždy blízko, nám však v takých chvíľach veľmi nepomôže.

Presne v takých situáciách môžeme robiť Pánovi veľkú radosť - nie svojím obrátením - ale svojou dôverou vtedy, keď sa rozhodneme ísť proti tomu, čo cítime a čo si myslíme a keď mu hovoríme: „Ježišu, dôverujem v Teba“. Môžeme byť sklamaní z Pána, keď veci nejdú ako by sme chceli, ale nikdy pred ním nesmieme zatvoriť  svoje srdce.

Pred rokmi som sa stretol s Robertom, vtedy tridsaťročným Francúzom, ktorý bol pätnásť rokov ochrnutý po nehode na lyžiach. Bolo mi ho veľmi ľúto, keď som videl, že je na vozíku a ostane na ňom celý život. Povedal mi: „Mojou najväčšou starosťou nie je zdravie, ale moje srdce, ktoré nie je dostatočne otvorené. Som príliš uzatvorený.“  

Socha Panny Márie „Našej milej Matky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“ za nami, upriamuje našu pozornosť presne na jej srdce, ktoré sa ani v najväčšom utrpení nezatvorilo: nie je bolesťou zhrbená, ale stoji rovno, s otvorenými rukami. Jej prítomnosť a dôvera, že Boh aj v tejto beznádejnej situácii zasiahne, boli pre srdce Ježiša útechou v jeho poslednej chvíli.

Dôverovať! Človek je schopný dôverovať: je to niečo z toho najdôležitejšieho, čo môžeme v živote robiť. Keď je dôvera medzi ľuďmi pevná, povedzme medzi manželmi, môžu žiť bez zbytočného a bolestného napätia. Môžu byť uvoľnení, môžu relaxovať v prítomnosti toho druhého. Každý vtedy sa cíti v bezpečí, nepotrebujeme sa hrať na schovávačku. Dôvera je základ každého dobrého vzťahu. Opačne, kde chýba, tam vládne ovzdušie podozrievania, odstup, chlad a často to vedie aj k nepriateľstvu. 

Celé Sväté Písmo, od Abraháma je pokusom alebo úsilím Boha presvedčiť nás, aby sme mu vo všetkom dôverovali. Dnes nám dáva silný obraz milujúceho pastiera. Prisľúbil nám v prvom čítaní: „Ja sám sa budem starať o svoje ovce... Stratené vyhľadám, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené ochránim...“

V žalme sme odpovedali na tieto jeho slová: „Áno, Pane, Ty si mojim pastierom, nič mi nechýba“. –  Ale je to tak? Je to pravda? Často mi ľudia pri spovedi alebo mimo spovede hovoria: chcel by som Bohu dôverovať, ale nemôžem. Príčina tejto prekážky je obyčajne nejaká ťažká životná skúsenosť, v ktorej Boh nekonal ako dúfali, a tiež zlé alebo nesprávne chápanie, čo dôvera znamená a čo nie.

Dôverovať neznamená vytvárať si silou mysle umelo presvedčenie, že sa nám nič zlé nemôže stať. Vôbec nejde o to. Svätci dôverovali Pánovi 100% (stopercentne) a napriek tomu boli chorí, mali veľké starosti, boli prenasledovaní. Ježiš bol dobrým pastierom aj všetkých mučeníkov, ktorí museli prejsť tú tmavú dolinu, o ktorej dnešný žalm takisto hovorí. (Keby to tak nebolo bývalo, boli by sa vzdali viery, aby si zachránili život.) Základom ich života bola dôvera v Pána a kvôli tomu ani dážď, ani búrka alebo víchrica nemohli zničiť ich dom. Oni žili a zomreli s istotou, „že ich nič nemôže odlúčiť od Ježišovej lásky...  ani súženie, úzkosť, nebezpečenstva alebo meč. A dnes nám hovoria: „V tomto všetkom sme slávne zvíťazili skrze toho, ktorý nás miluje.“  (Rím 8, 35, 38-39)

Keby sme mali na výber, buď to, že všetky naše ťažkosti a problémy by boli vyriešené, ale pri tom by sme stratili vzťah s Ježišom, alebo opačne: čeliť aj emocionálnym a telesným bolestiam, ale byť pri tom spojený so svojim Pánom, čo by sme si vybrali? Diabol skrze niektorých ľudí prisľúbi tú prvú variantu a pri tom klame: Nikto v tomto živote nemôže byť bez utrpenia. Len Ježiš hovorí pravdu: budeme mať aj náročné a ťažké chvíle, ale vždy je s nami, len často my ho nespoznávame, nevidíme ani nepočujeme.

Vtedy máme veľa otázok a spýtame sa Boha „prečo“? Raz všetko bude spätne dávať zmysel aj to, čomu teraz nerozumieme. Len na konci života uvidíme, že všetky čísla a výsledky budú sedieť, všetko bude vychádzať správne, aj keď to tak práve teraz vôbec nevyzerá. 

Táto dôvera sa netýka len nás, často ju potrebujeme, keď máme strach o našich blízkych. Rodičia a starí rodičia si na príklad robia starosti o vieru ich detí a vnúčat. Netlačte na vaše dospelé deti, aby išli do kostola, aby mali cirkevný sobáš alebo aby dali pokrstiť svoje deti. Čím viac cítia tlak, tým sa viac vzdialia od Pána. Povedzte im len jeden raz, ako by ste sa tešili, keby vyjadrili svoju vieru navonok. Modlite sa za nich, milujte ich a potom nechajte Ježiša ich nájsť a brať na jeho plece. Aj ich srdce bolo stvorené, aby prijalo božiu lásku a aby milovalo Pána. Duša v nich kričí: „Veď ma počúvaj. Moja vlasť je Božia láska. Ja, tvoja duša túžim po tom, aby som žila s ním v dôvere a v radosti lásky“.  Modlite sa za nich, aby počuli hlas najhlbšej túžby ich srdca. 

Ježiš očakáva od nás viac než len úctu a modlitbu k jeho Srdcu. Očakáva a potrebuje našu dôveru, že jeho srdce je skutočne naším útočišťom. Všetci môžeme ho dnes svojou dôverou potešiť. Pozývam vás, aby ste v tichu v sebe opakovali túto modlitbu:

Srdce plné lásky, v teba skladám všetku svoju dôveru. Obávajúc sa svojich slabostí, spolieham sa vo všetkom na tvoju dobrotu. Ježišu, zverujem tvojmu Srdcu

môj strach, moju úzkosť, moju chorobu, moju najväčšiu starosť, moje deti, moju rodinu, všetko ťažké v mojom živote...

Počítam s tebou, zverujem ti seba, som v tvojich rukách, v bezpečí tvojho Najsvätej­šieho Srdca. Amen 

 

Lukov Dvor 28. 6. 2019

Tesárske Mlyňany 30. 6. 2019